utorok 23. júna 2015

Právna ochrana označení (1. časť)


Pojem "označenie" a jeho zaradenie v právnom poriadku


          Aby sme vôbec mohli hovoriť o právnej ochrane označení, v prvom rade pokladám za dôležité definovať samotný pojem "označenie" v právnom slova zmysle, a taktiež je potrebné poukázať na jeho zaradenie v právnom poriadku SR.

          Označenia majú vďaka svojmu rozlišovaciemu charakteru v ich celkovom ponímaní veľmi dôležitú úlohu, a to najmä v súčasnom svete, v ktorom sa pokúšame označiť už takmer všetko – vrátane samých seba prostredníctvom rodného čísla, či nášho mena a priezviska, čísla nášho bankového účtu či telefónu, cez ŠPZ nášho auta, až po označenia našich aktivít vo virtuálnom svete vo forme doménových mien. Označením tak môžeme vo všeobecnosti rozumieť akékoľvek nazvanie, poznačenie, zobrazenie, či pridelenie špeciálnej značky, čísla, alebo inak zmyslami vnímateľného znaku, ktoré je príznačné pre určitú osobu, hmotnú či nehmotnú vec, ale aj pre určité predmety práv. 

Právny poriadok všeobecnú definíciu označenia neupravuje, no v praxi sa nám tento pojem spája najmä s jednotlivými predmetmi práv priemyselného vlastníctva na označenie, ktorými sa subjekty práva od seba navzájom odlišujú, a to najmä v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou na hospodárskom trhu. Systém práva priemyselného vlastníctva vo všeobecnosti rozdeľujeme na dva, relatívne samostatné, celky, ktorými sú priemyselné práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti a práva na označenia. Do skupiny práv na označenia zaraďujeme právo ochranných známok, právo na ochranu obchodného mena, právo označení pôvodu výrobkov a právo zemepisných označení výrobkov. Preto ako hlavné predmety priemyselných práv na označenie môžeme chápať ochranné známky, obchodné mená, označenia pôvodu výrobkov a zemepisné označenia výrobkov. Medzi predmety priemyselného práva k označeniam však bývajú taktiež zaradené aj vedľajšie predmety priemyselných práv na označenie, ktorými sú nezapísané označenia, logá a doménové mená. Keďže vykonávajú obdobnú funkciu, bývajú v literatúre označované aj ako práva obdobné priemyselným právam na označenie.

          Podľa uvedeného delenia tak možno pojem "označenie" v právnom zmysle chápať v širšej a v užšej rovine podľa toho, či k nim budeme zaraďovať aj nezapísané označenia, logá a doménové mená alebo nie. Podľa môjho názoru by sa malo vychádzať zo širšej koncepcie chápania pojmu označenie, nakoľko si myslím, že aj uvedené vedľajšie predmety priemyselných práv na označenie vykonávajú v bežnej praxi porovnateľnú, ba priam rovnakú funkciu ako hlavné predmety priemyselných práv na označenie. Taktiež spĺňajú všetky potrebné náležitosti, aby im právny poriadok priznával určitú formu právnej ochrany.


Právna ochrana označení


          Základnou funkciou práv k označeniam je označovanie výrobkov a služieb, označovanie osôb a podnikov, označovanie rôznych podujatí, ako aj označovanie webovej adresy vo virtuálnom svete vo forme doménových mien. Predmety priemyselných práv na označenie patria k nehmotným statkom, ktoré majú svoju peniazmi oceniteľnú hodnotu. Najmä v súčasnej trhovej ekonomike je rozlišovacia schopnosť medzi konkurenčnými výrobkami či službami veľmi dôležitá, a jednotlivé označenia tak majú vďaka ich charakteru jedinečnosti a ich rozlišovacej schopnosti veľmi dôležitú úlohu. Často, najmä pri známych podnikateľských subjektoch, vytvárajú predmety práv na označenie neodmysliteľnú súčasť majetku podniku, a keďže ich hodnota môže byť oveľa vyššia ako hodnota jej (nemalého) hmotného majetku, bývajú tieto predmety chránené oveľa ostražitejšie ako iné statky. Avšak tak, ako právny poriadok umožňuje jednotlivým subjektom používať takéto označenia, zároveň im musí poskytovať aj náležitú právnu ochranu, aby nedochádzalo k rušeniu alebo k ohrozovaniu práv k označeniam. 

Na to, aby označeniam bola poskytnutá náležitá právna ochrana pred ich poškodzovaním alebo ohrozovaním, k nim musí v prvom rade existovať právo. Práva k jednotlivým predmetom priemyselného vlastníctva však nevznikajú podobne ako vlastnícke či vecné práva, a taktiež nevznikajú automaticky už samotným momentom ich vytvorenia podobne, ako je tomu napríklad u diel v autorskom práve. Na vznik priemyselno-právnej ochrany k označeniam sa vyžaduje prihlásenie predmetu na príslušnom úrade a následné rozhodnutie o zápise do registra, ktoré podlieha splneniu určitých formálnych a právnych náležitostí. Niekedy však dochádza k výnimkám, kedy nie je potrebná ani samotná registrácia označenia v príslušnom registri (napríklad všeobecne známe známky, ktoré požívajú ochranu aj keď nie sú zapísané v registri, alebo nezapísané označenia či logá, ktoré majú rozlišovaciu schopnosť a stali sa známymi v spojitosti s výrobkom alebo službou na určitom území). Z toho dôvodu môže byť niekedy v súvislosti s právnou ochranou označení, najmä prostredníctvom práva proti nekalej súťaži, obtiažne zistiť moment vzniku samotného práva k predmetu na označenie. V praxi preto musí súd v jednotlivých sporoch v prvom rade zistiť existenciu samotného práva k označeniu a taktiež musí určiť, ktorý subjekt požíva k označeniu právo na to, aby mohol byť oprávnený dožadovať sa jednotlivých právnych prostriedkov na účinnú právnu ochranu.


Pre predmety duševného a priemyselného vlastníctva, ako aj pre práva, ktoré z nich vyplývajú, sa vo všeobecnosti poskytuje právna ochrana viacerými právnymi predpismi, a taktiež sa jej možno domáhať u rôznych orgánov, či už na vnútroštátnej úrovni alebo pomocou práva EÚ. V súvislosti s konkrétnym porušením práva možno poskytnúť príslušnú právnu ochranu podľa toho, ktorý právny predpis a z akého odvetvia práva spája s porušením práva právne následky. Taktiež rozlišujeme, aké právne prostriedky ochrany možno uplatniť, ktorý orgán môže ochranu poskytnúť a aké sankcie možno za porušenie práva uložiť.


Vnútroštátna právna ochrana

          V oblasti práv priemyselného vlastníctva poskytujú jednotlivým právam na označenie právnu ochranu najčastejšie súdy a Úrad priemyselného vlastníctva SR. Úrad zohráva v tomto smere veľmi dôležitú úlohu, keďže má výlučnú pôsobnosť v oblasti poskytovania ochrany na predmety priemyselného vlastníctva. Podobná funkcia prináleží aj Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu, ktorý je oprávnený zapisovať ochranné známky Spoločenstva. Úrad možno tiež vnímať ako orgán ochrany práv tretích osôb, ktoré boli alebo by mohli byť dotknuté poskytnutou ochranou pre jednotlivé predmety priemyselného vlastníctva, ktoré sú v konflikte s ich skorším označením, pričom právna ochrana tretích osôb sa môže niekedy dosiahnuť aj za spolupôsobenia Úradu so súdom.

Súdy naopak poskytujú ochranu vždy, ak ju neposkytuje iný orgán. Uplatňuje sa tu zásada prevencie predchádzať súdnym sporom a keďže môže byť súdne konanie v praxi v oblasti porušovania práv priemyselného vlastníctva pomerne zdĺhavé a finančne náročné, odporúča sa vyriešiť vzniknuté spory najmä vzájomnou dohodou, či použiť alternatívne možnosti k súdnej ceste riešenia sporu, ako mediáciu, zmierovacie konanie či rozhodcovské konanie. Samozrejme iba v prípadoch, kedy to právny poriadok dovoľuje.

          Vnútroštátnu právnu ochranu pri porušovaní práv duševného vlastníctva možno všeobecne rozlišovať v troch rovinách, a to v civilno-právnej, administratívnoprávnej a trestnoprávnej forme ochrany. Civilno-právna ochrana označení umožňuje oprávneným subjektom uplatňovať občianskoprávne a obchodno-právne prostriedky ochrany. V tejto rovine poskytuje označeniam ochranu Občiansky zákonník, Občiansky súdny poriadok, ako aj jednotlivé hmotnoprávne predpisy vzťahujúce sa primárne k právam priemyselného vlastníctva (napríklad Zákon o ochranných známkach alebo Zákon o označeniach pôvodu výrobkov a zemepisných označeniach výrobkov). Taktiež je však možné využiť prostriedky ochrany podľa Obchodného zákonníka, do ktorých patria aj právne prostriedky ochrany označení proti nekalej súťaži podľa § 44 a nasl., ktoré sú významné z hľadiska právnej ochrany, keďže nimi možno chrániť aj tie označenia, na ktoré sa nevzťahuje právna ochrana podľa osobitného hmotnoprávneho predpisu. Aktívne legitimované subjekty však môžu prípadne využívať aj kombináciu oboch ochranných prostriedkov súčasne. Z platnej právnej úpravy totiž vyplýva, že pri porušovaní práv k označeniam má majiteľ označenia možnosť domáhať sa právnej ochrany prostredníctvom oboch právnych predpisov súčasne – ako podľa predpisov o nekalej súťaži, ktoré poskytujú právam k označeniam relatívnu právnu ochranu, tak aj podľa osobitných zákonov, ktoré poskytujú právam k označeniam absolútnu právnu ochranu. V tom zmysle rozhodol aj Najvyšší súd SR, ktorý vo svojom rozsudku konštatuje, že pri ochrane ochrannej známky prostredníctvom práva proti nekalej súťaži je možný súbeh s ochranou, ktorú mu poskytuje Zákon o ochranných známkach. Samozrejme, v praxi bude záležať najmä na konkrétnom subjekte, ktorý je aktívne legitimovaný podať žalobu pre porušenie alebo ohrozenie jeho označenia, ktorú formu právnej ochrany si zvolí, a akých nárokov sa bude voči narušiteľovi domáhať.


Ochrana označení a sekundárne právo EÚ

          Rovnako ako vnútroštátne právne predpisy na národnej úrovni, ochranu označení poskytujú aj sekundárne pramene komunitárneho práva, medzi ktoré môžeme zaradiť najmä Smernicu o nekalých obchodných praktikách a Smernicu Európskeho parlamentu a Rady o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva. Veľmi dôležitú úlohu v rámci ochrany označení, najmä v súvislosti s nekalosúťažným konaním, zohráva aj judikatúra Súdneho dvora EÚ, ktorá účinne aplikuje uvedené smernice v konkrétnych prípadoch, a tak svojimi rozhodnutiami poskytuje výklad ich jednotlivých ustanovení, čím vytvára jednotný právny rámec ochrany označení prostredníctvom práva proti nekalej súťaži a slúži ako vzor pre postup jednotlivých vnútroštátnych súdov.

Smernica o nekalých obchodných praktikách je jednotným súborom spoločných pravidiel pre všetky členské štáty EÚ, ktorá bola prijatá za účelom posilniť dôveru európskych spotrebiteľov pri ich, v dnešnej dobe často cezhraničných ako aj virtuálnych, nákupoch. Po viacerých, a vo väčšine prípadov aj protichodných, súdnych rozhodnutiach v jednotlivých členských štátoch EÚ je hlavným cieľom tejto smernice priniesť jednotnosť a transparentnosť v otázkach jednotlivých prípadoch nekalosúťažného konania súťažiteľov v rámci hospodárskej súťaže a uľahčiť postupy súdov pri ich rozhodovacej činnosti.

Ďalším dôležitým sekundárnym aktom komunitárneho práva v tejto súvislosti je Smernica Európskeho parlamentu a Rady o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, ktorej cieľom je zharmonizovať jednotlivé opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy v jednotlivých členských krajinách, ktoré sú potrebné na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva. Smernica oprávňuje členské krajiny, aby si samé takéto prostriedky stanovili vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku, pričom od nich vyžaduje isté náležitosti: aby boli tieto prostriedky spravodlivé, nestranné, taktiež nesmú byť zbytočne zložité alebo nákladné, a nemôžu mať za následok príliš dlhé lehoty alebo neoprávnené prieťahy v konaniach. Podľa Smernice musia byť opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy, ktoré si upravia jednotlivé vnútroštátne právne poriadky, najmä účinné a primerané. Okrem toho majú tiež účinne odradzovať od konania, ktoré porušuje alebo ohrozuje práva k jednotlivým predmetom práv duševného vlastníctva. V praxi sa musia uplatňovať takým spôsobom, aby sa predišlo vytváraniu prekážok v zdravej hospodárskej súťaži a musia stanovovať záruky pre majiteľov práv k jednotlivým predmetom práv duševného vlastníctva proti ich zneužívaniu.